Futbalisti Senice urobili dôležitý krok k zotrvaniu medzi slovenskou elitou. V súboji 6. kola skupiny o udržanie sa vo Fortuna lige zdolali Podbrezovú 1:0 a náskok predposledného Prešova stiahli na dva body. Nemalú mieru na tomto úspechu mal brankár Dominik Holec (23), ktorý na Záhorí hosťuje do konca sezóny zo Žiliny. Ešte viac ako jeho zákroky v zápase proti tímu z Horehronia zaujala gólová prihrávka, keď vykopol loptu cez celé ihrisko na Kolumbijčana Franka Castanedu a ten svojím premiérovým gólom na našich trávnikoch rozhodol o víťazstve Senice. O prihrávke Holeca rozprávali fanúšikovia po zápase ešte veľmi dlho a nádejný gólman neunikol ani našej pozornosti.
Nakoľko cenné sú tri body zo súboja s Podbrezovou?
Stiahli sme prešovský náskok,
takže veľmi. Nemôžeme však toto víťazstvo preceňovať, aby sme si nemysleli, že
to príde samo. Dôležité je, že sme v hre o záchranu, no čakajú nás
ešte štyri ťažké zápasy. Víťazstvo nám dodalo motiváciu a sebavedomie.
Pripísať si asistenciu priamo z výkopu, to je už niečo! Máte to
natrénované?
Nie je to niečo, na čo by som sa
v tréningu vyslovene zameriaval. Nepovieme si s trénerom, poďme dnes
robiť na výkopoch, aby som prihral v zápase na gól. Kopacej technike sa
však samozrejme venujem. Určite to potešilo. Som rád, že som mužstvu pomohol
k víťazstvu aj takýmto spôsobom, ale som tam najmä na to, aby som
zastavoval strely súpera. Viac ma teší víťazstvo.
Prešov zbiera bod po bode, vládla už vo vašej kabíne aj určitá
nervozita?
To by som netvrdil, ale všetci si
uvedomujeme vážnosť situácie. Pomyselná deka na mužstve bola najmä preto, že
nám nevyšli predchádzajúce dva duely. Zameriavame sa vždy na najbližší zápas.
Bavili sme sa v kabíne, že Prešov opäť získal bod a mal už päťbodový
náskok. Vedeli sme, že keď nevyhráme, situácia už bude pomerne kritická. Preto
máme radosť z troch bodov.
Bolo po zápase v kabíne cítiť, že tri body sú pre vás doslova
živou vodou?
Určite áno. Emócie boli pravé,
radosť z víťazstva nefalšovaná. Všetci sme sa spoločne veľmi tešili.
Dúfam, že nám to pomôže do ďalších bojov.
Čoskoro vás čaká vzájomný zápas s Prešovom. Nakoľko bude
dôležitý?
Bude asi najdôležitejší. Pokiaľ
by sme za Prešovom zaostávali o veľa bodov, už by mohol byť
nepodstatný. Preto treba pristúpiť ku každému duelu zodpovedne, držať sa nášho
súpera, po vzájomnom zápase ho preskočiť a už ho nepustiť pred seba.
To by bol ideálny scenár.
Takéto situácie zvykne lámať dobrá kabína, tá vaša prešla v zime
obmenou, prišlo veľa legionárov. Ako teda funguje kolektív?
Samozrejme, chcelo to nejaký čas
na utuženie kolektívu a na spoznávanie sa, pretože mnohí hráči vyrastali
úplne v inej kultúre. Máme tu chalanov z Južnej Ameriky,
z Francúzska... Je to rôznorodé, no dovolím si tvrdiť, že sme vytvorili
dobrú partiu. Cítiť to na ihrisku aj mimo neho. Už len to potvrdzovať
v ďalších zápasoch.
Článok pokračuje pod fotkou.
ABY Z KOKTEILU NEBOLELA HLAVA
Ako sa juhoamerická enkláva zžila so Záhorím?
Začiatok bol pre nich náročný,
keď bolo chladno. Keď sa oteplilo, hneď sa im dýchalo ľahšie. Boli zvyknutí na
trochu iné klimatické podmienky. Každý z nás sa snažil chlapcom pomôcť.
Myslím si, že s postupom času sa stotožnili s prostredím, čo vidieť
aj na ich práci.
Vedia po slovensky aj iné slová ako nadávky?
Haha, snažia sa. Je prirodzené,
že nadávky sa naučili ako prvé. Hneď na začiatku dostali zoznam
najdôležitejších slovíčok, ktoré sa používajú najmä na ihrisku a naozaj, chytajú
sa. Niektorí vedia aj po anglicky, tam je to jednoduchšie. Máme asistenta
trénera, ktorý hovorí španielsky, taliansky a anglicky, je teda veľmi
nápomocný. Zo začiatku to teda bolo náročnejšie, ale už sme si našli systém
a vieme si všetko navzájom preložiť a porozprávať sa.
Asi sa popri tom aj nasmejete.
Občas vzniknú aj vtipné situácie.
Je zábavné, keď sa snažia chlapci z Južnej Ameriky naučiť slovenské slovo,
ktoré im doslova láme jazyk. Nečudujem sa im, slovenčina nie je práve
jednoduchá. Ich snahu si však všetci domáci hráči vážime.
Čím vám juhoamerická škola pomáha na ihrisku?
To je individuálne. Každý chalan
je iný, každý priniesol niečo svoje. Vedia hrať jeden na jedného, vedia
si prikryť loptu, sú technicky výborne pripravení, ale určite sa to nedá
generalizovať. Napríklad Kolumbijčan Ricardo
Villarraga je obranca.
Namiešali ste teda na Záhorí
zaujímavý kokteil, už len aby vás z neho po sezóne nebolela hlava.
Verím, že to tak bude, že sa zachránime a táto cesta sa ukáže ako tá
správna. Robíme všetko pre to, aby sa nám to podarilo, aby bol kokteil chutný
a hlavy nás z neho neboleli.
BRANKÁRSKA RODINA, KTORÚ NEROZHÁDA DNES UŽ ANI EL CLASICO
To, že sa Dominik Holec stal brankárom, nie je vôbec prekvapujúce. S rukavicami na rukách strávili etapu života aj jeho otec a starší brat. Otec Peter urobil veľkú brázdu v Česku, konkrétne v Českých Budějoviciach, kde sa stal aj najlepším brankárom sezóny. Na Slovensku chytával v Petržalke, Dubnici či v Žiline. Dominikov brat Filip musel skončiť zo zdravotných dôvodov ešte v mládeži. Dominik disponuje talentom, ktorý ho predurčuje dosiahnuť z brankárskej rodiny najväčšie úspechy: „Pritom som chcel byť útočník. Na tréningu nám raz chýbal brankár, dali ma medzi žrde. Na jednom turnaji sa mi to zapáčilo a už som tam zostal. Veľmi ma chytanie bavilo, naozaj to máme v génoch. Asi to tak malo byť.“
Dominikov brat Filip Holec pracoval ako PR manažér práve v senickom klube. Dnes klubu stále pomáha, hoci obsah jeho práce sa po vzájomnej dohode už stenčil. Teraz sa teší z bratových úspechov: „Som rád, že sa uchytil v Senici. Je už vo veku, keď potreboval začať chytať v najvyššej súťaži. Samozrejme, mrzí ma, že mne sa to nepodarilo. Po troch operáciách kolena to už jednoducho nebolo na vrcholový šport. Vedel som, že pri futbale nejakým spôsobom zostanem. Chcel som sa vzdelávať v oblasti športového manažmentu a dať sa na takúto dráhu. V budúcnosti by som rád pracoval vo funkcii skauta, prípadne by som sa rád venoval marketingu v športe.“ Filipov príbeh dnes vníma pragmaticky aj mladší Dominik: „Takto to asi malo byť. Bol šikovný, škoda zdravotných problémov. Zameral sa však na štúdium, vyrástol z neho vzdelaný a inteligentný človek, ktorý si ide svojou cestou. S futbalom je stále spätý, aj keď dnes robí stewarda v lietadlách. Myslím si, že nič v živote nestratil a môžeme byť na neho hrdí.“
Medzi súrodencami a aj futbalistami býva konkurencia. Holecovci sa však nikdy nepredbiehali v úspechoch a dodnes si navzájom veľmi prajú. „Vždy sme mali výborný vzťah a snažili sme sa pomáhať si. Filip je starší, vždy sa o mňa postaral. Veľmi si rozumieme, pomáhame si,“ skonštatoval Dominik, ktorého slová potvrdil aj Filip: „Brat je takmer o šesť rokov mladší, na ihrisku sme si nekonkurovali. Dominik vždy vynikal. Bol prirodzený talent, šport mal v krvi. U mňa to bolo skôr o pracovitosti, snahe a svedomitom prístupe k tréningom. Odmalička sme spolu trávili každý deň. Hrávali sme tenis, veľa času sme trávili vonku na ihriskách.“
Zaujímavosťou je, že obaja sú veľkými fanúšikmi španielskeho futbalu, no stoja na opačných barikádach. Dominik fandí Realu Madrid a Filip Barcelone. Na otázku, či sa nepovadia ani pri sledovaní slávneho El Clasica, mladší z nich odpovedal: „Haha, už nie. Boli časy, keď sme si vedeli skočiť do vlasov a pohádať sa kvôli tomu. Obaja svojim obľúbeným tímom fandíme vášnivo, ale už sme vyrástli a názorové konflikty riešime ako dospelí ľudia.“ Dominikove slová potvrdil aj Filip: „V minulosti to bývalo naozaj ostré, dnes už to berieme s úsmevom. Skôr sa smejeme na hádkach iných.“
Bratia Holecovci sa rozchádzajú aj v téme obľúbeného slovenského klubu. Filip fandí Trnave. Dominik drukuje Žiline, za ktorú si už zachytal aj na seniorskej úrovni. „Vyrástol som v Žiline a stále som kmeňovým hráčom Žiliny. Do Trnavy som sa presťahoval za priateľkou, keď som pôsobil v Zlatých Moravciach. Brat je tam už takmer desať rokov. Vždy som bol fanúšik šošonov. Momentálne sa mužstvu nedarí tak, ako by si to všetci predstavovali. Práca Spartaka je mi však sympatická. Trnave po dlhej dobe titul určite želám, ale najradšej by som bol, keby ho získala Žilina,“ povedal Dominik. Pohľad Filipa je samozrejme odlišný. „Brat asi nič iné ani nemohol povedať (smiech). Teraz už vážne. Veľmi oceňujem, akým spôsobom funguje žilinský klub a skladám klobúk pred ľuďmi, ktorí sa na tom podieľajú. Filozofia MŠK je skvelá, aj keď dnes možno potrebujú v klube nový impulz. V Trnave som už dlhšie ako v Žiline. K srdcu mi prirástlo nielen mesto, ale aj Spartak so svojimi fanúšikmi. Verím, že keď tento rok vyhrá Trnava titul, týždeň sa nebude chodiť do roboty a bude sa iba oslavovať. Veľmi im to prajem. Žiline by som držal viac palce ako Trnave len v prípade, že by brat stál v bránke šošonov. To by bolo pre mňa naozaj veľmi ťažké.“
Keď sa stretne rodina Holecovcov, každému je okamžite jasné, o čom sa pri stole zúčastnení rozprávajú. „Samozrejme, na rodinných stretnutiach je futbal častou témou. Keďže mi však vypĺňa veľkú časť života, vždy ma poteší, keď rozhovor skĺzne aj inde,“ skonštatoval Dominik. „Naozaj, stále sa točíme okolo futbalu. Brata chápem, že chce z času na čas preladiť na iné témy a od futbalu si oddýchnuť, ale u nás je to skutočne ťažké,“ uzavrel starší Filip.
