Aký reálny je váš návrat do materského klubu?
Odišiel som z Prešova už dávno a dnes neviem, aké to je reálne. Som rád, že s Tatranom môžem trénovať. Vzhľadom na moje nedávne zdravotné problémy je to pre mňa veľká vec. Netuším však, či v Prešove budem pôsobiť v budúcej sezóne Fortuna ligy. Je to aj na vedení klubu, či si to vie predstaviť a za akých podmienok.
Vás osobne láka vrátiť sa do Prešova?
Jasné, bolo by to pohodlné zostať doma. Po čase by to bola aj príjemná zmena, lebo už dlho žijem legionársky život. Na druhej strane, ktorý hráč by sa bránil pôsobeniu v zahraničí?
Aký je teda váš zdravotný stav?
V minulej sezóne som odohral len päť zápasov. Teraz sa však už cítim dobre, musím poklopať na drevo. Dlho som nehral ani netrénoval, podstúpil som dve operácie achilovky a z toho tú prvú nepodarenú sme ešte museli opravovať vo Varšave. Štyri mesiace som tam rehabilitoval a stálo ma to veľa emócií aj práce, vytrpel som si svoje. Dovtedy som zdravotné problémy nemal, tak som si to teraz asi odtrpel naraz za všetky tie roky. Doktori ma však dali dokopy a verím, že to už bude dobré.
V Poľsku ste strávili šesť rokov, našli ste si tam druhý domov?
Ťažko mi je Poľsko porovnávať so Slovenskom, dlho som nebol doma, ale v športe a aj v živote sú Poliaci jednoducho ďalej. Pocit hrať v Ekstraklase, keď hráča ľudia spoznávajú v meste a prežívajú to, je nenahraditeľný. Mám pocit, že doma sa na mňa zabudlo, veď ponuky mám prakticky iba z Poľska, ale nečudujem sa, taký je futbalový život.
Sledovali ste aj zo susednej krajiny vývoj vo Fortuna lige?
Určite, predovšetkým Tatran Prešov. V tomto tíme mám stále kamarátov a je to môj klub, ktorý budem sledovať, aj keby hral, obrazne povedané, horskú ligu.